SKALICKÝ RUBÍN

     Dátum vzniku tohto červeného moku nie je oficiálne dochovaný. O jeho pozitívnych účinkoch však písal už v roku 1920 vo svojej knihe známy skalický rodák, lekár Dr. Pavel Blaho. Už vtedy išlo pravdepodobne o zmes frankovky s Modrým Portugalom, ktorý sa používal nie len na zjemňovanie tvrdej skalickej frankovky, ale aj ako opeľovač, a neskôr aj so Svätovavrineckým, ktoré sa v päťdesiatich rokoch tešilo obrovskej popularite. V druhej polovici minulého storočia miestne vinárske závody, pobočka Bratislavských vinárskych závodov Rača skupovali hrozno od všetkých okolitých vinohradníkov, z ktorého robili „veľkoobjemový“ Skalický rubín. Tým ho trochu znehodnotili a posadili ho na úroveň bežných vín. Skalický vinári nemohli túto značku oficiálne používať, nakoľko Skalický rubín ako ochrannú známku vlastnili Vinárske závody Rača a neskôr v deväťdesiatich rokoch, keď boli vinárske závody Rača v konkurze si tento názov zaregistroval skalický rodák žijúci v Bratislave. Našťastie zvíťazil zdravý rozum a snaha skupiny vinárov pod záštitou  mesta Skalica a mesto a vinohradníci získali právo používať značku Skalický rubín späť. 

   Skalickí vinári sa dohodli, že ak nie je vyrobený iba s frankovky, musí obsahovať minimálne sedemdesiat percent tejto odrody a zvyšných tridsať percent môžu tvoriť odrody Modrý portugal a Svätovavrinecké. Hrozno musí pochádzať iba so skalického vinohradníckeho rajónu, a aj to iba s presne vymedzených obcí. Hrozno pri zbere musí mať minimálne 16°NM a nesmie sa dávať vyzrievať do barikového suda. 

Aj preto je dnes Skalický rubín znovu veľmi vyhľadávaný a právom sa teší veľkej obľube nielen medzi Skaličanmi. Miestny vinári sa ho snažia robiť čo najlepšie, aby sa o pár rokov popri Skalickom trdelníku mohol stal ďalším synonymom tohto mesta.

HISTORICKÁ ETIKETA